Peter Hapčo zo Stanici Záriečie: Keď máš ľudí, tak máš všetko.

V roku 2003 vzniklo v Žiline zo starej, ale funkčnej železničnej zastávky Žilina-Záriečie nezávislé kultúrne centrum. Stanicu prevádzkuje občianske združenie Truc sphérique, ktoré prevádzkuje ďalší kultúrny priestor v Žiline – Novú Synagógu. Žilina sa tak zaradila k mestám, ktoré spájajú kultúrne, vzdelávacie a spoločenské aktivity s verejným priestorom a verejnosťou. S jedným zo zakladateľov Stanice-Záriečie Petrom Hapčom sa rozprával Michal Švihra z Tootoot Backstage.


Aké boli vaše začiatky?

Otvorili sme v roku 2003 a začiatky sa spájajú najmä s rekonštrukciou. V súčasnosti môžem Stanicu-Záriečie označiť za funkčný, známy a navštevovaný klub. Stále chceme pokračovať v tom, čo robíme s neustálym vylepšovaním, aj keď už zrejme nepôjde o vylepšenia v zásadných oblastiach. Chceme to vyladiť do čo najviac „user friendly“ polohy.

V rámci vylepšovania sa zameriavate skôr na funkčnosť alebo kvalitu obsahu?

Pre mňa je čím ďalej, tým viac okrem obsahu dôležitá aj forma. Chcem ako divák dostať kvalitu, ale chcem sa taktiež cítiť príjemne. Od toho ako sa dopátrať k informáciám o podujatí, ako si kúpiť lístok, ako sa ku mne správa obsluha, ako načas sa začne koncert, ako sa cítim na danom podujatí. Keď odchádzam, mal by som sa chcieť vrátiť, prípadne dať to vedieť aj ďalším ľuďom. Pre mňa je dôležitý zážitok diváka, nie už len ten môj. Tak to bolo na začiatku, robili sme si to viac-menej sami pre seba, teraz je to hlavne pre ostatných ľudí. Chceme, aby sa tu ľudia cítili dobre a mali dôvod a chuť sem chodiť. Radšej nech sem príde 200 ľudí, ktorí sa opakovane vracajú, než by sem prišlo 2 000 ľudí len raz. To je to budovanie komunity - v malom meste budujeme veľkú komunitu.

Ty si na žilinskej Stanici od začiatku, ako sa vám tu žije? Je náročné prevádzkovať takéto miesto na Slovensku?

Nám sa tu žije dobre, lebo v niečom sa tu cítime sami. To je výhoda menšieho mesta. Vo väčšom meste si musíš vyberať z bohatej ponuky, ale v menšom sa rozhoduješ iba či ideš alebo nejdeš. Musíme sa snažiť zaujať to malé žilinské publikum.


563549_327225007335841_361414636_njpgStanica-Záriečie v Žiline

Máte vôbec konkurenciu?

Máme takú jemnú, ale v tom, čo robíme my vlastne ani nie. V Žiline nemá veľmi zmysel, aby tu boli dva priestory tohto typu, jeden úplne stačí. Sú tu rôzne iné priestory, ktoré robia super veci, ale inak ako my. Pokojne to môže niekto skúsiť, my tomu nebudeme brániť nijakým spôsobom. Kľudne nás môže niekto mladou energiou prevalcovať, veď my už sme starí.

Nebol smer nezávislej kultúry, ktorý ste si vybrali, tou najťažšou možnou cestou?

Keď sme začínali, mali sme 18 rokov. Marek (pozn. red. Marek Adamov, jeden zo zakladateľov Stanice-Záriečie) to dobre povedal v jednom rozhovore, že sme boli ako neandertálci, ktorí sa niekde dopočuli o futbale, že k nemu potrebujú loptu, ale urobili si ju z kameňa. My sme počuli, že existujú rôzne dobré kultúrne centrá, ale ako to urobiť, nám už nikto nepovedal. Nikto nevedel poradiť. Bohvie ako by to bolo teraz, ale v 18-ich sa ti všetko zdá možné.

Aký je tvoj cieľ s klubom? Kam by si ho chcel dopracovať?

Mám pocit, že tam, kde sme ho chceli dopracovať, tam už je. Už to len udržať, čo tiež nie je ľahké. Tak, aby sa nám to tu nerozpadlo pod rukami. Dá sa niekam dostať, ale potom je rovnako dôležité tam aj ostať. My už sme známi, ľudia sem chodia, nás to tu baví, v zásade je to tu dobré. Mňa táto práca baví už 15 rokov, tak na tom asi niečo bude, lebo toto naozaj nie je o peniazoch.
774470_472494562808884_1091853947_ojpg
Multižánrovosť na Stanici-Záriečie

O kvalite klubov v strednej a východnej Európe som veľa počúval v zahraničí od hudobníkov a manažérov, pre ktorých je to zem zasľúbená. Čerpá Stanica-Záriečie inšpirácie aj zo zahraničia?

Nejaké drobnosti určite, sme napríklad členom siete Trans Europe Halls, čiže navzájom sa ovplyvňujeme a potom už tak intuitívne používaš rôzne vplyvy.

Máš pocit, že by mali čerpať inšpiráciu „západniari“ od nás?

Asi viem, čo majú kapely na mysli, keď si to tu pochvaľujú – to, čo nedostanú na Západe, dostanú tu. Mám na mysli ten ľudský prístup, my sa viac tešíme, keď sem niekto príde. Nie sme takí striktní profesionáli - o 17.00 bude zvukovka, potom si dáte večeru a potom čau, robte si, čo chcete. U nás sa o umelcov staráme ako o vlastných a to veľmi oceňujú. To by si Západ možno mohol osvojiť, tam kluby fungujú viac na profesionálnej báze a všetko je tam také presnejšie.

Na jednej strane je to ľudský prístup, ale na druhej aj zabezpečenie samotného klubu. Určite sa umelci potešia, keď nemusia sedieť na kraji stolčeka, ale majú vlastný backstage, čisté toalety a podobné maličkosti.

To sú tie klubové menšie kapely, ktorých je v západnej Európe milión a pristupuje sa k nim ako k ďalšej kapele v rade. Ale pre nás je to kapela zo zahraničia a chceme sa im ukázať v dobrom svetle. Musím však povedať, že my rovnako pristupujeme aj k slovenským kapelám. O tomto napríklad hovoria americké kapely - niekam prídu, neponúknu im ani večeru, ani drinky a dostanú, čo sa vyberie na vstupnom. Aj preto menšie americké kapely chodia radi hrávať do Európy, kde dostanú tento servis. Doma sú ďalšia z tisíc kapiel.

Keď už sa rozprávame o tých umelcoch a ich vystúpeniach – spomenieš si na najhoršiu a najlepšiu akciu?

O najhoršej sa nehovorí (smiech). Ale pre mňa sú najhoršie tie, na ktoré príde málo ľudí, čo už sa teraz našťastie veľmi nestáva. Ty si ten, ktorý nesie za to zodpovednosť voči umelcovi a cítiš sa potom hlúpo. A z tých najlepších veľmi radi spomíname na prvý koncert Young Fathers na Slovensku, to bolo super. Svet ich objavil až keď dostali Mercury Prize a boli zrazu slávni, robili turné s Massive Attack, ale oni boli rovnako dobrí už predtým, len tomu chýbal hype. Bol to super koncert pre 80 ľudí za smiešny honorár v porovnaní s tým, čo pýtajú teraz. Vstupné stálo asi 5 €, spali u Mareka Adamova, ktorý im opral veci, skončili v nonstopke za mostom, keď sme ich o 4. ráno vyhodili z klubu, nech už neblbnú (smiech). A zrazu zo štyroch podnapitých chalanov je kapela, ktorá hrá pre 20 000 ľudí.

12757643765_b8a3201871_kjpg

Young Fathers na Stanici-Záriečie / február 2014 / ©Natália Zajačiková

Tri základné prvky, ktoré tvoria kvalitný klub?

Prvým sú ľudia a ďalšie sú v zásade nepodstatné. Keď máš ľudí, tak máš všetko. Dôležití sú ľudia v tíme, ale aj tí, ktorí podporujú to, čo robíš.

Vnímaš nejaký trend vývoja na klubovej scéne na Slovensku? Čím to celé začalo podľa teba?

Na to ako sme malá krajina, je tu až nečakane veľa zaujímavých priestorov, čo je super. To sa však vyvíja stále, to nebol žiadny skok. Začalo to asi ako u nás – v každom meste sa niekto našiel, koho sralo, že nemá kam chodiť, tak to urobil. A ľudia to robia dobre.

Je zaujímavé, že o Slovensku sa v porovnaní s Českou republikou hovorí, že sme viac hip-hopová krajina. A Česi sú viac alternatívna a gitarová krajina. Ale keď sa dostaneme na klubovú scénu, tak u nás to funguje oveľa lepšie, organizovanejšie. Rozprávate sa medzi sebou a tvoríte nejaký spoločný ucelený obraz. Preto som sa pýtal, kde to začalo. Čo sa v Čechách stalo inak ako na Slovensku? 

V Čechách neexistuje veľa centier, ktoré sú ako naša Stanica, ktorá je ešte aj súčasťou Antény (pozn. red. sieť nezávislých kultúrnych centier a organizácii). Možno je to tým, že v Čechách existovali už predtým kluby zamerané čisto na hudbu a pokračujú v začatej práci. U nás sme začali s klubmi po revolúcii takpovediac od nuly. Tiež sa mi zdá, že na Slovensku je viac kultúrnych centier ako iba hudobných klubov. Druhá vec je, že v Čechách zrejme lepšie fungujú divadlá a súčasný tanec, takže nebuduješ multižánrové kultúrne centrum, ale skôr sa žánrovo vyhraňuješ. 

Z toho by vychádzalo, že veľkosť trhu podmieňuje či bude kultúrne centrum multižánrové alebo užšie špecifikované.

To presne platí o Žiline. Tu by nemalo zmysel robiť jeden alternatívny hudobný klub a jednu tanečnú scénu. Preto máme všetko pod jednou strechou. To, čo máš v Bratislave rozmenené na desať priestorov, tak v Žiline je na to všetko jeden.

28337065_1709825445742450_604053598324353546_ojpg Barová časť na Stanici-Záriečie

Dostali sme sa k záveru rozhovoru – ako by si definoval profil slovenského návštevníka klubu?

Má 177 cm (smiech). To sa asi nedá generalizovať, príď sa večer na neho pozrieť. Asi nebude chcieť sedieť doma večer pred telkou, chce byť s ľudmi na živej akcii, chce piť pivo s kamošmi a chce zažiť kultúru naživo. Ale čo som si všimol, ľudia pokojne chodia na koncerty chodia aj sami.

***

Rozhovor bol autorizovaný.